Cirkev

Cirkev predstavuje aj to čo som spomenul. Spočiatku som sa nad tým rozčuľoval. Nedávalo mi to zmysel, že inštitúcia, ktorá bola založená milujúcim Kristom má aj takú podobu. Lenže je to svet a Cirkev patrí svetu. Tak ako zdieľame svet, zdieľame aj Cirkev a to nielen na facebooku. Tvoríme ju aj my, obyčajný ľudia, ktorí možno tiež zabúdajú na svoje slabosti. Rozčuľovalo ma to čo sa deje v Cirkvi, to musím priznať. Koniec koncov moja viera v Boha nestojí na kňazoch. To by som tápal v tme. Ježiš, keď to tu zanechával Petrovi povedal, že je skala. Skala na ktorej postaví svoju Cirkev. Spomenul som si na Krásnu Hôrku, kde nie jedného človeka zabolelo srdce. Pripomenulo mi to hnev a diskusie. Popísalo sa veľa, ale nechcem tu rozdúchavať ďalšie vášne. Chcem sa ale vrátiť k tomu čo zostalo po požiari. Okrem popolu, hnevu, znehodnotenia kultúrneho dedičstva, ostali stáť múry. Nejaké tie peniaze z poistky a ľudia, ktorí milujú históriu. Celkom slušná skala, základy a ľudia. Šikovne a usilovné ruky to spravia. Celkom podobne sa to dá porovnať k Cirkvi. Možno je čas na zmenu, zateká občas. Prišiel požiar, ktorý mnohé veci zničil. Dôveru, lásku, vieru vo spravodlivosť, ideály. Človeka to raní, ale nebolo nám to povedané? Človek čítajúc písmo v ňom nájde, že to všetko bolo povedané. Stačí sa len pozrieť na ľudí, ktorí chodievali s Ježišom. Judáš videl tie veci, ktoré sa diali a predsa za pár zlatých ho poslal na kríž. Peter sa zaprisahával a nakoniec to predsa bolo trikrát. Všetci sa rozutekali. Napadá ma ešte hádka o prvenstvo v nebi. Nechcem zľahčovať veci, ktoré sa udiali poslednú dobu. Jedno je ale isté. Cirkev je aj trpiaca a ma v dedičstve tŕňovú korunu, rany po klincoch a prebodnuté srdce. Neopísateľnú bolesť, ktorá nás spája. Cirkev má aj ľudí, ako Ján Pavol II, Matka Tereza, Páter Pio a mnoho ďalších, o ktorých vie len úzky okruh ľudí. Nebráni nám nič k podobnému životu. Prečo sa nepostaviť za Cirkev svojím životom. Napadá ma len jedná vec. Strach, že sa rozutekáme a zaprieme lásku. Priznám sa ten strach mám aj ja. Zlyhávame často, stačí sa pozrieť nielen na Cirkev, ale aj na spoločnosť. Máme kamene v rukách, je nám to vlastné. Boh nás ale učí pozrieť sa do zrkadla. Najdôležitejšie ale je, že nás učí láske.