Dajme si facku

Dajme tomu v práci. Príde šéfko s obľúbenou náladou. Začne sa špárať v takých veciach, že už samotný kolega z diaľky nadáva. Postupne sa pridám, keďže mám pochopenie. Na facebooku by už letela skupina nenávidím trápnych vedúcich. Niektorí ľudia, mám pocit, sa našli v tom svojom povolaní. Kňazi, čo majú radi maloletých. Chlapci, čo sa radi vyvážajú na drahých autách a pália krčmy. Premiér, čo ma rád červenú kravatu. Národniari, čo radi tlieskajú na sneme strany letcom. Inteligenti, čo sú doma pod papučou a chodia sa mlátiť na futbal. Zlodeji, čo si prihrávajú s úsmevom na tvári tendre. Smiešni karieristi, čo sa šplhajú po chrbtoch iných. Nacionalisti, čo sa združujú v Krompachoch. Policajti, čo si radi udrú obuškom. Nuž nevidím konca. Postupne by som tu mohol písať do rána. Nuž a to som len ja. Občas si tiež dám facku, lebo vybočím z normálnosti. Prosím v diskusii nespomínajte, čo je normálnosť. Lebo normálny človek to vie. Samozrejme, že občas uletí každý. Nuž len nepochopím, ako môže niekto až tak, ako spomenuté prípady. Dajme si čas, pozrime sa na seba a dajme si občas facku. Lebo nám tu bude pobehovať veľa šikovných špekulantov. Nuž a povinne sa každý nafackuje pred voľbami.